Veľký Sulín
Veľký Sulín do 18. storočia
Prvá písomná zmienka patrí k najdôležitejším údajom pri poznávaní dejín našich dedín, či miest.
Napriek tomu, že po stáročia Veľký a Malý Sulín existovali v tesnej blízkosti, ich historický vývoj bol do značnej miery rozdielny. Malý Sulín sa totiž vyvinul na území Šarišskej župy, zatiaľ čo Veľký Sulín prináležal k Spišskej župe. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime odpovedať na otázku, do ktorého obdobia spadajú počiatky oboch spomínaných sídiel.
Vo viacerých, i najnovších prácach, sa vznik Sulína, resp. Veľkého Sulína spája s rokom 1306. Analýza viacerých dokumentov z obdobia 14., resp. začiatku 15. storočia však ukazuje, že tento údaj je neopodstatnený, na čo už upozornil v dosiaľ neprekonanej práci z roku 1934 o osídlení Spiša maďarský archivár Antal Fekete Nagy. Ako sa teda vyvíjala majetková držba územia pri rieke Sulín v 14. a 15. storočí?
Na základe zistení okresného historika Mgr. Miroslava Števíka, obec Veľký Sulín vznikla v roku 1616.
Rozborom metácie (vymedzenia) hradného panstva Plaveč z roku 1323 možno konštatovať, že toto územie bolo jeho súčasťou. Územie okolo rieky Sulín sa však v polovici 14. storočia stalo šľachtickým majetkom. Svedčí o tom listina kráľa Ľudovíta I. z roku 1352, ktorou daroval Pavlovi z Petrovenca pri Dubovici z majetku panstva Plaveč isté územie medzi lesom nazývaným Stará (Ztara) a hranicami panstva Ľubovňa s 50 lánmi poľa (na založenie dediny) podľa nemeckého práva. Ľudovít I. nariadil Spišskej kapitule určiť hranice tohto „lesa" pre Pavlovho syna Václava. A práve v tejto listine sa po prvýkrát stretáme s názvom Sulyn, a to ako s pomenovaním potoka.
Vymedzenie darovaného majetku sa začína od potoka Sulín, od miesta, kde sa vlieva do Popradu, pokračuje po Poprade smerom na východ, odtiaľ k vrchu Nard a potom k jednému starému kráľovskému chodníku nazývanému staraputh, odtiaľ cez vrchy južným a potom severným smerom späť k sútoku Sulína s Popradom. Dôležitá je však záverečná časť metácie, kde sa uvádza, že hranica vystupuje Popradom východným smerom k prvému hraničnému medzníku, teda k miestu, kde vteká Sulínsky potok do Popradu. Znamená to, že v tomto čase bolo územie po oboch stranách Sulínskeho potoka darované šľachticom z Petrovenca pri Dubovici. Inak povedané, pred rokom 1352 patrilo panstvu Plaveč, v roku 1352 sa stalo súčasťou rozsiahlejšieho šľachtického majetku. Aká obec vznikla po roku 1352 na darovanom území?
Z poverenia Václava z Petrovenca tu založil šoltýs Matys dedinu Matysová. K tejto obci tak prináležalo aj územie okolo Sulínskeho potoka. Zakrátko sa však situácia zmenila. Pravdepodobne z dôvodu, že obec Matysová vznikla neďaleko hradu Ľubovňa, rozhodol sa panovník podarovať šľachticom z Petrovenca v roku 1359 iný majetok a pripojiť Matysovú k panstvu Ľubovnianskeho hradu. Šľachtici z Petrovenca získali v roku 1359 územie za Spišskou Magurou, na ktorom sa neskôr vyvinula obec Stráňany. V roku 1359 podľa všetkého pripadlo hradu Ľubovňa s Matysovou aj územie okolo Sulínskeho potoka, ktoré bolo súčasťou jej chotára. Zakrátko sa s názvom Sulínskeho potoka opäť stretáme v písomných prameňoch.
Keď v roku 1364 udelil kráľ Ľudovít I. mestské výsady Starej Ľubovni, súčasťou tohto dokumentu bolo aj vymedzenie mestského majetku. Pre majetkovú príslušnosť územia okolo Sulínskeho potoka je dôležitá tá časť listiny z roku 1364, kde sa spomína, že hranica mestského majetku vedie k rieke Poprad okolo pustovne Hyeremita (územie dnešnej obce Mníšek nad Popradom), vystupuje Popradom k potoku Szolain (Sulín), ktorým hranica pokračuje k vrchu Platan (Široký vrch, 884 m n. m.). Z uvedeného vyplýva, že ľavobrežná časť Sulínskeho potoka sa stala súčasťou chotára Starej Ľubovne, pričom pravý breh zostal časťou chotára Matysovej. Keď v roku 1408 podaroval ľubovnianske hradné panstvo kráľ Žigmund Luxemburský magnátovi Imrichovi z Perína, medzi sídlami panstva sa spomína aj Matysová (Mathezhau). V roku 1412 sa však Žigmund Luxemburský rozhodol dať do zálohu poľskému panovníkovi Vladislavovi Jagelonskému za pôžičku 37 000 pražských grošov hrady Ľubovňa a Podolínec, mestá Stará Ľubovňa, Hniezdne, Podolínec, ako aj ďalších 13 spišských miest. Dôležité je v tejto súvislosti poznamenať, že šarišská obec Matysová sa nestala súčasťou zálohovaného územia. Popri Sulínskom potoku prebiehala od roku 1412 hranica zálohovaného územia s hradným panstvom Plaveč. Obec Matysová však pravdepodobne ešte v 15. storočí spustla a k roku 1569 sa spomína ako prediorum Mathyzo (majer Matysová).
Z roku 1564 sa zachoval presný súpis sídiel patriacich ľubovnianskemu hradnému panstvu: Villa Obgart (Chmeľnica), Villa Nowa Lubowlia (Nová Ľubovňa), Villa Forbaszy (Forbasy), Villa Jakubiany (Jakubany), Villa Kamien (Kamienka), Villa Jarzembina (Jarabina).
Z uvedeného prehľadu jednoznačne vyplýva, že existencia Veľkého Sulína v období stredoveku nemá žiadnu oporu v historických prameňoch. Ak by tomu tak bolo, prinajmenšom v dokumentoch z rokov 1408 a 1564, kde sú uvedené všetky sídla patriace ľubovnianskemu hradnému panstvu, by sa musel spomínať. Zmienku o ňom v písomných prameňoch z rokov 1352, 1364, 1408, 1564 nenachádzame z toho dôvodu, že obec v tomto období ešte neexistovala. Napríklad v listine vymedzujúcej hranice mestského majetku Starej Ľubovne v roku 1364 vedie hranica Sulínskym potokom, teda územie, kde sa neskôr vyvinul Veľký Sulín, pripadlo Starej Ľubovni. Ak toto vymedzenie rešpektovalo hranice všetkých okolitých obcí (Nová Ľubovňa, Jarabina, Podsadok, atď.), prečo by nerešpektovalo existenciu Veľkého Sulína?
Počiatky Veľkého Sulína treba spojiť s procesom osídľovania na kopaničiarskom práve, ktorý sa na ľubovnianskom hradnom panstve začal v závere 16. storočia. Obdobný proces prebiehal aj na plavečskom hradnom panstve, kde sa v 80. - 90. rokoch 16. storočia vyvinul Malý Sulín. Zakrátko sa s oboma sídlami stretáme aj v historických prameňoch. Malý Sulín sa spomína v roku 1600 ako Zulin, Noua villa (Nová dedina) a Veľký Sulín v roku 1616 ako Villa Sulin. V roku 1616 Veľký Sulín mal 7 zárubkov a už pred 9 rokmi uplynula jeho obyvateľom lehota počas ktorej neplatili dane (...nowa osada w ktoreg dopiro osiadlo zarebnikow nro. 7 y iuz lat dziewiec teg wolnosci expirovali). Obe obce sa vyvinuli v rovnakom čase v posledných dvoch desaťročiach 16. storočia. Osadníci, ktorí sa usadili západne od Sulínskeho potoka, na zálohovanom území Spiša (ľubovnianskeho hradného panstva), založili (Veľký) Sulín. Tí, ktorí sa usadili východne od Sulínskeho potoka, na území Šariša, založili (Malý) Sulín. Pre úplnosť iba dodávame, že v závere 16., či začiatkom 17. storočia vznikli (Malý Lipník, Kremná, Hraničné...), resp. boli obnovené (Matysová) aj viaceré ďalšie sídla v susedstve oboch Sulínov. Vznikom spomínaných dedín sa v zásade ukončil doosídľovací proces oblasti severovýchodného Spiša i severozápadného Šariša, teda Malý i Veľký Sulín patria k najmladším sídlam týchto regiónov.
Veľký Sulín od 18. storočia do 2. polovice 20. storočia
Podľa Inventára Spišského starostovstva z roku 1758 mala 11 zárubkov. Roku 1822 poddaní a želiari obcí Sulína, Jakubian, Jarabiny, Kamienky a Litmanovej vyjadrili masový odpor proti zvyšovaniu roboty, útlaku a vykorisťovaniu, keď sa postavili proti robotám a odmietli žať obilie, kopať zemiaky, voziť hnoj a vykonávať všetky poľné práce. Zároveň podali žalobu na zemské panstvo, že im zvyšuje všetky poľné práce. Proti vrchnosti sa správali buričsky, s veľkým krikom protestovali, že nebudú robiť viac, iba toľko, koľko mali predtým ustanovené. Na rozkazy zemepánov nič nedali, ale tvrdohlavo zotrvali v odpore. Roku 1828 obec mala 101 domov, osada Štrbovka 1 dom a 6 obyvateľov, Doščana 2 domy a 24 obyvateľov a Závodie 16 domov a 133 obyvateľov. V roku 1849 podali kuriálni želiari a poddaní z obcí Hajtovka, Malý Lipník, Matysová a Sulín sťažnosť, v ktorej hovoria, že rok 1848 nepriniesol pre nich žiadne zlepšenie, že arendátor Mojzes Geiger ich vyhlásil za kurialistov, ktorí plne závisia od svojvôle zemepánov a zvýšil im robotové povinnosti z 3 dní na 4 dni do týždňa. 16. júna 1849 pod velením generála Rudigera prechádzali cez Sulín ruské vojská, ktoré na základe dohody ruského cára Mikuláša I. a rakúskeho cisára Františka Jozefa I. mali potlačiť revolúciu v Uhorsku. Roku 1891 pracovala v obci sklárňa na výrobu fliaš, do ktorých sa plnila minerálna voda z prameňa Sulínka.
Podľa štatistických údajov mala obec v jednotlivých obdobiach takýto počet obyvateľov:
- 1828 - 735
- 1869 - 741
- 1880 - 786
- 1890 - 780
- 1900 - 713 1910 - 607
- 1921 - 549
- 1930 - 608
- 1940 - 729
- 1948 - 635
V roku 1921 mala obec: 119 domov (Veľký Sulín 113 domov, Doščana 4 a Ščerbovka 2 domy) a 549 obyvateľov. Národnostné zloženie a vierovyznanie obyvateľov bolo takéto:
Národnosť:
- československá: 538
- iná: 8
- cudzinci: 3
Náboženstvo:
- rímskokatolícke: 9
- izraelitské: 5
- gréckokatolícke: 529
- iné: 6
Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pracovali v lesoch, mnohí sa vysťahovali. V obci bol vodný mlyn a píla. Hospodárska kríza v 30. rokoch 20. storočia nepriaznivo doľahla na sociálne postavenie obyvateľov. Niektoré rodiny žili v krajnej chudobe. V roku 1932 bolo v obci 6 nezamestnaných. V 2. svetovej vojne obyvatelia podporovali na okolí operujúce partizánske skupiny. 1. októbra 1944 prišli do obce nemecké jednotky so sovietskymi zajatcami, ktorí budovali zákopy pozdĺž slovensko-poľskej hranice od Malého Lipníka smerom na Mníšek nad Popradom. Po odchode Nemcov 22. 1. 1945 ráno prišiel do dediny frontový oddiel Maďarov, ktorý tu zostal do 23. januára 1945. Obec bola oslobodená jednotkami Červenej amrády 24. 1. 1945.Revolučný národný výbor bol utvorený 1. 2. 1945, ktorého predsedom sa stal Ján Hriňák, podpredsedom Ján Fiľák a tajomníkom Andrej Lipčák. Zároveň bola utvorená národná milícia, ktorej veliteľom sa stal Ján Fiľák.Vo voľbách 1946 zvíťazila Demokratická strana. Z 303 hlasov získala 175, Komunistická strana 122, Strana práce 3 hlasy.V roku 1947 optovalo do Sovietskeho zväzu z obce 6 rodín a z osady Závodie 2 rodiny. Vo februárových udalostiach na základe výzvy utvárať akčné výbory SNF bol utvorený MAV aj vo Veľkom Sulíne. Jeho predsedom sa stal Štefan Gbur, podpredsedom Michal Zagora a tajomníkom Ján Hrebík.
