Slávo Kalný - POSLEDNÉ SENZÁCIE
Z knihy: Posledné senzácie od spisovateľa Slávo Kalný, vydaná v roku 1964.
Odpis z knihy vykonala Anna Hiľáková
Padáky nad Sulínom
I.
Severne od Starej Ľubovne dohora ku Kremnému a za ním tiahne sa chotármi Hraničného, Piľhova až k Mníšku malebné údolie. Je tiché a pokojné. Vyzerá, akoby tu nikto nežil. Akoby sa život v jeho obrovskom prepadlisku stratil. Trebárs je príťažlivé, ako stvorené pre odpočinok a výlety, nik tu nestavia chatky, zruby, ani stanové základne v lete.
Dedinky spája so svetom ktorý v tomto kúte predstavuje niekdajšie okresné mestečko Stará Ľubovňa, autobus. Premáva dva razy za deň.
Posledná stanica je Mníšek nad Popradom.
Prvá pre tých, čo zliezajú z vrchov a samôt v okolí Mníška, aby sa odviezli do sveta.
Tunajšie samoty nie sú lazy ani kopanice. Tunajšie samoty sú dve - tri chyže hlboko skryté v horách. Zväčša v nich prebývajú len ženy a deti. Chlapi a mládenci iba niekoľko mesiacov – do zemiakov. Po poslednom zemiaku nasadnú na autobus, v Podolinci prestúpia na vlak, cestujú deň a noc, každý na svoje staré a isté miesto do práce. Najčastejšie do Šumavských hôr.
Potom je v Mníšku pustá a mŕtva aj krčma. Živá iba škola. I tá niekedy stíchne pre nečas alebo pre cesty. Letom – jeseňou deti dochádzajú. Počiatkom zimy a v zime, trebárs lyžujú, akoby sa na lyžiach narodili, s dochádzkou je bieda.
Kde sú Džizovky?, vypytuje sa učiteľ na prvej hodine.
Neprišli. Blata vyše hlavy, oznamujú žiaci, hrdí, že oni prešli.
A Kalenbovka?
Zapadla snehom Ani na lyžiach sa nedalo.
Učiteľ sa ešte vypytuje na Skalnú, Brestovky, Horné a Dolné Fedorky, Kovaľovku, Fodermaky, Jalovčaky a ostatné samoty vzdialené päť i šesť kilometrov. Fajkuje mená, hromží na počasie, obdivným pohľadom pozoruje deti.
V Mníšku majú deväťdesiattri percent cezpoľných žiakov.
Cezpoľní sú aj učitelia. Zazvoní na prestávku, narýchlo zahryznú do jablka, vysadnú na bicykel a davaj učiť na horný či dolný koniec. Odkedy na hraničných samotách zaškolili všetky deti, jednako škola nestačí. Učia na štyroch miestach v provizórnych triedach.
Učitelia zatŕpknuto vravia: Pre Sliboň a pre Sulín nezbadali Mníšek.
Myslia tým ojedinelú výstavbu školy v zastrčenom Sulíne, ktorá sa odohrávala aj pri Mníšku.
Poldruha miliónu na školu sprvu neverili ani Sulínčania. Ako aj, keď na nich dovtedy každý zabúdal. Zabudli aj teraz, že do Sulína cesta nevedie.
S materiálom neprešli ťažké tatrovky. Ani kone. Potom kohosi napadlo požiadať poľské úrady o povolenie voziť materiál ich územím. Poliaci súhlasili.
Už druhého dňa Mníšek závistlivo hľadel na autá s doskami, tehlami, cementom, ako prechodili hranicou hneď za dedinou, na druhej strane za riekou Poprad sa otočili k Zubrzyku a za Zegiestowom oproti Malému Sulínu prerážali brodom späť na slovenskú stranu. A hraničná rieka, čo bývala málokedy pokojnou, tentoraz sa utíšila a pripravila vhodnú plytčinu, akoby sa sama tešila medzinárodnej spolupráci v prospech sulínskych detí.
Mníšek sa katoval a Sulíny radovali.
Kto mal kone, napísal: Zaväzujem sa dva dni povozom. Kto nemal, napísal: Zaväzujem sa štyri dni pešo, čo znamenalo odrobiť si štyri dni na stavbe.
Komisia, čo zabezpečovala výstavbu školy, mala úradný fascikel s medzinárodnou korešpondenciou. I škola je napoly z medzinárodného materiálu: v múroch a základoch je sedemdesiattisíc kusov poľských tehál a tri vagóny cementu.
Škola má štyri triedy, dva kabinety, elektrifikovanú kuchyňu a v jedálni najmodernejší bruselský príbor. Po štyroch rokoch, v januári 1959 dokončili výstavbu. Na slávnosť pozvali aj kolegov z Mníška.
* * * * * * * *
Je to tu naozaj zvláštne... beží pred tebou vláčik, kameňom bys doň dohodil, ale nemôžeš naň vysadnúť, lebo rieka je hraničnou a vláčik uháňa krajinou iného štátu.
Aj do Sulína možno stadeto prejsť iba pešo. Po okrúhlych zvariakoch preskackať potôčikom na druhý breh, kde sa odvíja vychodený chodník. Beží popri hraničnej rieke, popod lesom, čo sa strmo dvíha dohora. Je tu smutno z krásy. Človek tu nestretne človeka a preto ani príroda nedokáže odohnať clivotu.
Na poľskej strane zahvízdal vláčik. Rýchlo sa vzďaľoval. A ja som sa pomaly blížil k Medzibrodiu. Osadu vysadili drevenými domcami, drevenou školou a hebkou trávou, ktorú by obdivovali aj Angličania na golfových ihriskách.
A stále ďalej, cez Závodie, kde voľakedy žili chýrni kolesári. Štafetou generácií dochovalo sa tu kolesárske majstrovstvo podnes. Nevypláca sa už však. Preto aj štyri závodské deti navštevujú sulínsku školu.
Vidieť ju odďaleka. Drevené chyže a chyžky zrubené z brván kontrastujú s ňou i s náprotivným výstavným Zegiestowom a Zubrzykom. Domy, vilky, chaty, rekreačné strediská im ľudia nezávidia. Len cestu. Sami vedia – železnica do tohto tmavého kúta nikdy nepovedie. Zato cesta ... cesta by mohla. Keď pre iné nie, tak aspoň pre doktora a pre Sulínku. Veľkostatkár Šalamún, čo sídlil v Plavči, dokázal na chýrnej šťavici – Sulínke nahonobiť majetok. Teraz je chýrny prameň chýrny nechýrne: ordinuje pri ňom lekár z Lipníka, pichne injekciu, napíše recept a pokrčí plecami. Do dediny sanitka neprejde.
Voľakedy, hech, voľakedy, spomínajú starší, prebrodili sme sa na druhú stranu, nasadli na vláčik a o pol hodiny sme boli v Orlove. Odtiaľ je kúsok do Prešova. A z Prešova sa už dalo vyraziť do sveta.
Aby upokojili ľudí, prisľúbili im autobus. Ale na cestu opäť zabudli. Tu sa tomu vraví, že zabudli na ľudí.
* * * * * * * * *
Prezrel som si školu a tešil sa, že na deti nezabudli. Riaditeľ, aby vo mne umocnil dojem kontrastnosti, spomínal niekdajšie triedy na fare a feudálne podmienky.
Ukazoval mi výzdobu školy, nové lavice i tabule, všade ústredné kúrenie, nadchýnal sa dokonalosťou stavby i vnútornou architektúrou, ale ja som jednostaj hľadel na parkety. Môžbyť, že sa nasrdil i pohoršil, no ja som hľadel iba na čisté, blyskotné parkety, bez atramentového fliačika. Nevidel som také ani v bytoch u starostlivých gazdiniek ani na tanečných kruhoch vo vyglančených kaviarňach. Každá rovnako vyleštená, len sa do nej pozrieť a pričesať sa.
Z úctivej vzdialenosti nás pozoroval človek od parkiet.
Je starší, môže mať päťdesiat rokov i viac, zrobený ako každý iný dedinský človek. Čiapku žmolil v rukách. Nechápal, ako sa ktosi môže zaujímať o parkety. A o školníka. Neviem, čo robil predtým. Teraz sa stará o školu. O čistotu a parkety. Na parketách bolo vidieť, že sú mu všetkým.
Parkety a človek. Otravná, nezáživná práca. A radosť z nej. V tej chvíli sa mi zazdalo, že každý z nás – dokonca aj tu, v tomto kúte – môže si nájsť, pravdaže ak len trochu chce, ak ho práca trošilinku baví, štipku každodenného šťastia a radosti. Malé šťastie? Malá radosť? Prízemný zmysel života? Aj Sulín je malý, príliš zatlačený k zemi. Odtiaľto sa ťažko vyletúva k hviezdam.
V obci je 145 domov. Ľudia obývajú ešte 119.
Často odchádzajú, nechávajú dom domom, nesnažia sa drevenicu ani rozobrať, odviezť drevo, nesnažia sa, ani nechcú, aby im nepripomínalo Sulín.
Na jar, častejšie v zime, keď nepredvídané záľahy snehu zavalia cestu ľuďom i koňom a rieka podvýši plytčiny, riaditeľ píše vysťahovalcom, alebo sa spojí s príbuznými v dedine a kupuje chalupy.
Predávajú ich po tisíc – tisícšesťsto korún riaditeľstvu školy.
Jednou sulínskou chyžou sa dá kúriť aj mesiac, povedal mi školník.
II.
Školník a jeho parkety ma zhrýzali. Priťahovali. Túžil som sa s ním pozhovárať. Raz tomu zabraňovalo počasie, inokedy zavalená cesta. Dostal som sa tam znovu až cez prázdniny, začiatkom augusta. Na sviatok Iliáša. Pravoslávni ho svätia ako prvý jesenný sviatok, počiatok žatvy. Svätia ho aj tu, trebárs na sulínskych grapoch o takomto čase ešte nikto nežal a dlho nebude. Počkajú si dobrý mesiac.
Školník býva pod lesom, býva tam od poslednej vody, čo zaliala všetky domy pri potoku. Bol to vraj pekelný kúpeľ. Rozvodnila sa stružka horského potôčika, čo preteká dedinou. Ľudia si ju sprvu nevšímali. Zvykol potôčik vystrájať. Potom však minútu po minúte mohutnel, prenikal k chalupám, ľudia spätkovali s najcennejším k lesu, spochabela aj rieka, Sulín sa za predpoludnie premenil v neprístupné miesto a obyvatelia na Robinsonov.
Po dvoch dňoch čakali aspoň na povoz s potravinami. Neprichádzal. Prichádzali len chýry o jedinej, nadobro zničenej ceste, ktorou nateraz neprejdú ani kone. Sulín je podnes bez okrskára, pošty a bez cesty. Vtedy bol aj bez jedla.
Na tretí deň po povodni zjavilo sa nad osadou lietadlo. Krúžilo ... Vojenské, ošacovali ho chlapi a ženy sa nazdávali, že prišlo zničiť dedinu, čo nikdy nikomu nebola na osoh. V tej chvíli čosi čudné, čosi biele, čosi veľmi pomalé s motúzami a záťažou znášalo sa k zemi. Čudné čudo ...druhé, tretie, štvrté. Padáky, zakričali chlapi a deti. Ženy sa prekrižovali. Padáky s balíkmi, zvolali radostne. Ženy sa dívali k nebesiam a ďakovali bohu.
Tu mám od vody do smrti pokoj, povedal školník. Tu ani tak neduje. Pritom lámal suché smrečinové haluzie, obložil ho ívermi a podpálil.
Nachytal som zopár rýb. Budete? Nečakal na odpoveď a odišiel do domu po ryby.
Ohník pukotal, vystreľoval spŕšky iskier, ryby zázračne vyvoniavali a červenkastá guľa zapadajúceho slnka nad Sliboňom gýčovite skicovala bizarné leporelo horskej osady.
Ako v rozprávke, pomyslel som si a sentimentálny dojem som vyslovil aj nahlas.
Máte pravdu, povedal. Ale k najbližšiemu autobusu v Malom Lipníku máme desať kilometrov, Vrchami do Kremného o voľačo menej. Chodíme k lipnickému.
A či viete, povedal veselšie, ako sa raz pohádala ryba s prasaťom kto z nich je čistejší? .... Neviete? Ryba nadala prasaťu do špinavcov. Prasa múdro mlčalo a potom povedalo: Ale mňa ľudia po smrti oblizujú a teba vypľúvajú.
To som povedal len preto, aby ste len pokojne odpľúvali. Ja to zajtra odpracem.
Voľajako sme sa zblížili. Z fľaše sme popíjali pivo, prikladali na ohník a hovorili o živote v Sulíne.
Zbadal som, čosi ho trápi, rád by o tom hovoril, len nevie, ako začať a či vôbec môže.
Pochválil som mu novú chyžu.
Však stále poriadne peniaze, odvetil ... Vidíte, vode sme sa ubránili a so synom si nevieme rady. Prišiel Iliáš a syn odišiel. Iliáš je tu a Štefan preč, opakoval. Kto dnes nemyslí na žatvu, vyjde na psí tridiatok. Nie nadarmo svätíme Iliáša aj vo všedný deň. A Štefan zmizol. Voľakto mu nalial falošný rozum. Najskôr ten niktoš z Matysovej. Ani lístok nenechal Strpčil mi Iliáša, namôjdušu. Ľútostivo hromžil, neplakal, len päste stískal, vyplačem sa dosť pri žene, neviem neplakať, keď plače žena.
*********
Týždeň pred Iliášom priviezli do sulínskej školy uhlie. Školník Krendžeľak sa mu potešil. Nebude musieť rozoberať staré, ale mocno zrubené chalupy. Nemusí sa v zime brodiť snehom prosíkať v skladoch a šoférom sľubovať pálenku a slaninu, aby sa odvážili vozom na sulínsku cestu.
Nahádžeme ho ráno do pivnice, povedal večer Štefanovi. Slnce páli, mohlo by sa chytiť.
Hádzali uhlie, slnce pripekalo, utierali si čelá, podpľúvali ruky, dobre a rýchlo sa im spolu pracovalo, dívali sa hore na polia, nezlatili sa ešte, ale Štefan vedel, že otec intenzívne myslí na úrodu.
Pri častých zhovorkoch, kedy sa mu protivil a chcel do mesta na učenie, otec mu sľuboval voľnosť až po vojenskej službe. Bál sa o polia i o robotu v škole.
Posledné roky sa mu vodilo ako nikdy predtým. Stará sa o najkrajšiu školu v širokom okolí. Má istú korunu. Istá koruna pri neistých úrodách vždy pomôže človeku vytiahnuť nohy z biedy. Deti povylietali, udržal len Štefana. Helenka môže popásť kravy len cez prázdniny. Nemôže neprísť do školy ako poniektoré deti. Riaditeľ by mu vyčítal nedbajstvo. Musí držať Štefana. Do dvoch chomútov sa nedá zapriahnuť jeden kôň.
Štefan nevie a ani nechce pochopiť. Túži za mestom, všetci mladí za ním zmierajú. Role ich neťahajú.
Aké role?!, hovorieva Štefan. Na desiatich sulínskych hektárikoch sa neurodí toľko ako na jednom v Kamenci, Raškovciach, bárskde na Zemplíne. Päť-šesť metrákov z hektára, smiešne. A len jariny, len grule, jačmeň, ovos, grule. Ak si chceš doma napiecť chleba, bež do obchodu. Človek sa tu nadrie za desiatich. Štefan to cíti, vidí, počuje aj od druhých ...
Pozri, Štefan, hovoria mu vrstovníci, čo privoňali mestu, pozri – každým rokom pribúdajú prázdne chalupy. Keby tvoj ňaňo nekúrili, polovica sulínskych chalúp by bola prázdna. Aj farár stadeto zutekal. Žena, obyčajná sulínska žena sa musí predmodlievať. Tomu hovoríš, Štefan, život? Pamätáš, keď nás tu zatopilo? Lietadlami museli zhadzovať potraviny. Riadny gadžo má poživeň v chyži. Poriadny gadžo chodí do obchodu len pre pálenku.
Ukázali mu výplatné pásky. Zo Šumavských hôr, královohradeckých sušiarní, z Ostravy, ukázali mu na Poliakov, čo na druhej strane Popradu vylihujú na slnci a rekreujú sa. Vidíš, taký je život v meste. Vždy po nedeli Štefan závistlivo túži po meste. Po výplatnej páske. Po výplatnej páske na meno: ŠTEFAN KRENDŽEĽAK, narodený 1945. Naozajstná výplatná páska robí človeka človekom. Oceňujú ho všetci. Celá spoločnosť. Aj dievky. Nielen otec a mať.
Najedli sa, robili, Štefan sa zrazu pozrel na hodinky a zlostne vyhŕkol: Padla, otec!
Ako? Čo ti padlo?
Všade sa robí osem hodín. Nebudem viac ani minútu. Zložil širokú uhliarsku lopatu, čiapku potisol do čela a kolísavým krokom odišiel.
Robota nemôže padnúť. Len človek, myslí si a smutne sa pozerá za synom. Ani sa neotočil. Ako môže robota padnúť? Robota je večná. Videl som to v Reichu na vlastné oči. Bombardovali mestá, aj les, kde sme robili. Pri stromoch popadalo mnoho mŕtvych. Stromy rástli ďalej Robota nepadla. Čakala na ľudí. Robota večne čaká na ľudí. Robota aj vtedy čaká na človeka, keď jej človek nemá.
V práci vždy dokázal, čo si zaumienil. Len v živote mu to nevychádzalo. Každá lopata mu pripomínala kúsoček života. Celý život sa podobal obrovskej kope čierneho uhlia. Kopa sa tratila v podvedomí, v tmavej nejasnej komore, kde ktosi vyvolával nepríjemný film. Dnes už také filmy netočia. Dnes by im nikto neveril. Ani Štefan. Chodí na iné filmy.
Hádzal ťažké lopaty čierneho uhlia, sám bez Štefana, ťažké čierne lopaty, čierne ako noc, ako trudné myšlienky.
***************
Jedenásť gazdíkov, čo bývalo v Malom Sulíne, chodilo po vodu k jednej studni. Studňa mala džber, starý, dobitý, pretekalo ním, uviazaný bol na mocnej reťazi. V dvadsiatom druhom roku pred Vianocami dal richtár Košč, čo mal aj jediný obchod, zhotoviť nový. Prerátal útratu. Vyšlo mu na každú chyžu po desať korún. Starý Krendžeľak toľko nemal. Ale utorok, o tri dni pozdejšie, mal dostať plácu za ročné stráženie gazdovských polí – osem korún.
Tri dni počkaj, Košč.
Sluchaj, Krendžeľak, nedáš koruny – nedostaneš vody, povedal mu richtár náročky pokojne, ale v očiach sa mu zle-nedobre zablyslo.
Večer šiel starý Krendžeľak na vodu.
Richtár vybehol z kšeftu. Zúrivý a besný mu vytrhol putňu. Reťaz zarinčala. V tej chvíli ho hádam napadlo biť hákom od džberu, vytrhol hák, odhodil reťaz, z reťaze odviazal vraha. Hákom uderil Krendžeľaka do spánkov. Starý sa zvalil, vybehol richtárov syn i dcéra, v rukách kyje, ťažké silné dubové kyje, dobili Krendžeľaka.
Trinásťročný Michal sa o tom dozvedel, keď umieráčik vyzváňal Sulínskym údolím a ľudia sa zbiehali až zo Závodia.
Súdili sa v Sabinove, v Košiciach, súdili sa mesiace, roky. Matky sa zastával Forgátsch zo Sabinova. Drahý advokát. Košč musel mať ešte drahšieho. Košč sa po každom pojednávaní odvolal na vyššiu sedriu. Každú prehral. Peniaze sa kotúľali do Forgátschovej kešene. Koščovi presúdili chyžu, role aj obchod.
Ale Krendžeľaková nevysúdi ani koruny!, hovorieval ľuďom, mastil fiškáľovi, nevysúdi ani koruny, čo by ma to stálo celý majetok.
Matka predsa dostala päťsto korún za muža. Raz nevie, či sa advokáti spriahli, či sa súdu rozum zatemnil, raz nevie, ako sa to mohlo udiať – Košč dostal osem mesiacov väzenia. Nie starý richtár. Mladý. Mladý, čo sa v tom čase zberal do Ameriky. Dokonale to predumali. Na poslednej sedrii v Košiciach prikázali matke, aby nikto nikdy nenazval niekoho od Koščov vrahom, alebo ináč ublížil na cti. To je trestné, povedal sudca.
Také susedstvo to bolo. Hľadievali sme si do okien, stretávali sa, mlčali, neviem, ako to povedať, ale myšlienky kričali.
Starý Košč umrel. Išli sme na pohreb. Aj sme plakali. Dedina by nás znenávidela. Tu vždy, aj dnes, odprevádza Sulínčan Sulínčana, aj nepriateľ nepriateľa. Pohreby sú veľké, lebo Sulíny sú malé.
*************
Vravím, keby raz takýto film premietli Štefanovi, hádam by zmúdrel. Vážil by si zem. Vážil by si vedro vody. Pravda, zem je skúpa, málo dáva. Preto je musí dať veľa človek...
Ale také filmy nepremietajú. Raz mu to poviem. Ale stará nesmie byť pritom. Žena je mäkká ako chlebové cesto. Hneď gajduje. A vyčíta. Spustí litánie utrpenia a chlapec nepočúva. Počul som, dnešným deťom sa nemá vyčítať. Len niekedy. Častejšie pripomínať. Aby uverili ...
Vždy som si myslel – Štefan je náš. Nikdy neopustí matku, otca. Ako aj nie, keď jediný z detí tuhšie sa primkol k rodičom a chyži. Na dievky niet spoľahnutie. Dievky sú na vydaj. Potom na robotu. Na robotu v cudzej chalupe.
Vidíte, vy to chápete. A Štefan nie a nie. Nikdy mi nebolo tak ťažko ako pri poslednom uhlí. Srdce mi tislo a v hrdle len zadusiť a zadusiť ...
Vidíte, vy veríte, a Štefan nie a nie.
Iné časy uderili, matko, povie materi a tá plače a vyčíta. Takému chlapcovi treba len pripomínať. Zabudli sme mu pripomínať. Pripomínali mu druhí. Aj to tak skončilo. Závideli mi hádam robotu. Chodia za ňou na druhý koniec krajiny a Krendžeľak ju má pod nosom. Myslia si, že školníčiť je len tak. Parkety pýtajú svoje. Aj ústredné kúrenie. Myslia si, že Krendžeľak utiera v škole tabule a my drhneme. Myslia si, že v škole odpočívam a sily zbieram na zem. Už som im aj povedal, že školník nie je sezónnym robotníkom.
O jedenástej som položil lopatu. Štefan spal. Spal pokojne. Pre jeho pokojný spánok som nevedel zažmúriť po celú noc oči. Ráno vstanem, Štefan spí. Odídem, prídem domov pred obedom, doma ticho ako v triede pred skúšaním, sliepky ďobú na kuchynskom stole chlieb, kasne poroztvárané, handry porozhadzované, len hluchá a poloslepá svokra motkala sa dvorom, zhľadúvala sliepky a pišťala: na pipi, napipipí, nananaáá ...
Kde je Štefan?, pribehla žena.
A ja viem?
Kriste pane! Zabožekala a hnala sa ohradenými pažiťami dolu na cestu. A ja za ňou.
Čosi som tušil.
Ľudia ho videli s batohom náhliť sa lipnickým chodníkom. Najskôr šiel k autobusu, hovorili.
Leteli sme za ním. Sedem kilometrov človeka vydýcha. Autobus sme nestihli. Ani Štefana. Zvábil ho ten niktoš z Matysovej. Dozvedeli sme sa teraz, že robí v Ostrave pri električkách. Lístky štiká. Taká robota. Hanbil sa o nej aj napísať. Babská, podceňujúca. Keby drevo alebo uhlie sekal. Ale lístky. S klieštikmi. Ruky bozkávam, milosťpanička, môžem vám štiknúť? Na hanbu! Krendžeľakov syn s klieštikmi! Stretnú ho naši, vysmejú aj mňa. To sa nedá, no nedá pochopiť.
A po prvý raz som videl, že sa mu vykotúľala slza, podistým trpko-slaná ako Štefanov čin.
Triaslo ho beznádejou. Oči, obtiahnuté zhúžvanými päťdesiatdvaročnými vráskami, hlboko zasadené v jamkách, sa ma pýtali na radu.
Hádam sa vráti, povedal som.
Do Sulína sa ešte nikto nevrátil.
Okolo nás bolo akési sviatočné, beznádejné ticho.
Počul som, Krendžeľak, že zo Sulínskeho údolia spravíme rekreačnú oblasť. Ako Poliaci naproti. Rekreačnú a pasienkársku oblasť.
Počul som aj ja. Riaditeľ spomínal. Ale kým to bude!
Ktosi pustil na národnom výbore miestny rozhlas.
Je nový, povedal Krendžeľak. Skúšajú ho ... Včera som bol za tajomníkom: Keď ste pustili Štefana, ja púšťam role. Tak povedal.
Ale do úrody mohol počkať.
To mohol, povedal tajomník.
Hrali tiahlu goralskú pieseň.
To je naša, odtušil školník a ťažko vzdychol.
Však je sviatok ILIÁŠA, povedal som, lebo raz som nevedel, čo by som mal Krendžeľakovi povedať.
P. S:
Asi dva mesiace po mojej návšteve v Sulíne prišiel mi list. Písal mi školník.
O. i. napísal: Dovoľujem si Vám oznámiť, že môj syn Štefan Krendžeľak vystúpil zo služby od električiek. Našiel si súcejšiu prácu niekde v bani. Napísal mi, že sa tam dá aj vyučiť ...
So srdečným pozdravom
Michal Krendžeľak, školník ZDŠ Sulín, okres Prešov
