Príbehy zo života
Volám sa Marta Tyliščáková – Borodáčová. Narodila som sa v obci Ľutina a po základnej škole som išla na Pedagogickú školu v Prešove aj so svojou kamarátkou Pavlínou Lukáčkovou. Po maturite v roku 1959 sme dostali umiestenky na školy do všetkých okresov východného Slovenska, zvlášť tam, kde sa učil ukrajinský jazyk. Ja som ju dostala do Sulína, o ktorom som nič nevedela. Vedela som len to, že do našej obce chodil na odpust Jurko zo Sulína a ja som si myslela, že je to niekde v zahraničí. Moja kamarátka dostala umiestenku kdesi k Humennému, ale asi o dva dni prišla za mnou, že aj ona má druhú umiestenku a to do Sulína. Bola som rada, že tam pôjdeme obidve. Mali sme nastúpiť 26. augusta 1959.
Deň bol veľmi horúci, zbalili sme si veci do kufrov, tašiek. Autobusom sme sa dostali do Sabinova na vlak a pani pokladničky sme sa pýtali, kde máme vystúpiť. Povedala, že v Ľubotíne a ďalej máme pokračovať autobusom. Keď vlak zastal v Šarišskom Jastrabí, pristúpila do nášho vagóna kolegyňa, ktorá rok predtým ukončila školu. Spýtala sa nás, kde to cestujeme. My že do Sulína a ona vtedy sa začala smiať. Nevedeli sme prečo, ale po chvíli nám to vysvetlila. „Dievčatá, tam nechodí autobus, ani autá, len konské povozy vozia potraviny, chlieb a iné veci“. V Ľubotíne sme vystúpili, nasadli na autobus do Plavnice, tam sme vystúpili a čakali na autobus do Malého Lipníka. Ale medzitým prišla sanitka. Sanitkár bol z Lipníka Michal Bartko, ktorý vtedy už spolu chodil s tou našou kolegyňou Máriou Bobalíkovou. Nasadli sme do tej rozheganej sanitky, doviezli sa na Lipník a čo ďalej? Kolegyňa nám poradila, že kufre a tašky musíme nechať u niekoho na Lipníku a furmáni nám ich potom privezú na Sulín. Zhodou okolnosti sme stretli aj jednu tetu zo Sulína, tetu Sfundušovu, ktorá bola manželkou jedného z furmánov, ktorí vozili na voze potraviny. Potraviny sa vtedy vozili na „hnojáku“ prikrytý domácimi tkanými „pokrovcami“. Teta nám poradila, aby sme kufre nechali u jedného gazdu, ktorý sa volal Haščák.
S tetou sme potom kráčali smerom na Sulín. Keď sa popozerala na našu obuv, mali sme takzvané „korkačky“, povedala, že v tej obuvi sa na Sulín nedostaneme, cesta bola prašná, nohy sa potili. Nuž, mladé pani učiteľky topánky dali dole z nôh a kráčali bosé. Keď sme prišli na Verlišky, zbadali sme v lesoch prvé veľké domy. Mysleli sme si, že tu sa začína Sulín, ale teta nás vyviedla z omylu. Povedala, že je to Poľsko a že rieka Poprad je hranica. Cesta sa nám zdala dlhá, zase sme zbadali malé domy na našej strane – pri Sulíne. Nádej zase poklesla na dosiahnutie nášho cieľa – školy.
Došli sme na Malý Sulín, teta sa s nami rozlúčila. My sme pokračovali ďalej a pred Pavľakom sme si v rieke umyli nohy a pokračovali. Zbadali sme školu, vyšli hore briežkom, dvere do školy boli otvorené. Keď sme vstúpili dovnútra, začuli sme hlasy a niektoré sa nám zdali známe. Aké bolo naše prekvapenie, keď v zborovni sme zbadali našu spolužiačku Helenu Kurečkovú a Jozefa Matonka, tiež o rok skôr končiacu Júliu Gundzíkovú, dvoch mladých chlapcov – riaditeľ Michal Kuča mal vtedy iba 29 rokov, učiteľ Ján Hiľák 28 rokov a boli to rodáci zo Sulína. Bola tam ešte jedna slečna, Helena Matviaková z Kremnej.
Všetci sme sa privítali a vtedy možno sme začali chápať, prečo sme my dve s Pavlínou boli z jednej obce, Júlia a Helena boli z Mirole. Bolo to asi preto, aby sme nezutekali z takej dediny, akou vtedy bol Sulín.
Čo bolo pre nás dobré – boli sme mladí, ubytovali nás v kabinetoch, škola bola nová s ústredným kúrením, bola aj teplá voda, ale nebola elektrina. Svietili sme si petrolejkami, kúpili sme si varič na „kanfor“ – slovo, ktoré sme počuli prvý raz. Keď sa nám chcelo, niečo sme si uvarili, ale najviac sme boli na sáčkových polievkach a konzervách s chlebom. Mlieko sme si mohli kúpiť u gazdov. Elektrinu zapli až vo februári 1960.
Z prvej výplaty sme si kúpili aj papuče, aby sa nám ľahšie kráčalo či už na Kremnu alebo Lipník. Tiež to boli galoše, lebo keď pršalo, bolo veľa blata. Keď sme v takom počasí išli na autobus na Lipník, galoše sme nechali pri Sulíne u pani Jungovej a obuli si topánky.
Boli sme mladí, nacvičovali sme divadelné hry, robili miestne zábavy pri harmonike a husliach.
Dievčatá sa povydávali a na Sulíne sme zostali iba dve – Gundzíková /vydatá za Hiľákom/ a ja- Borodáčová vydatá za Tyliščákom. Odučili sme už aj tretiu generáciu detí.
Ešte musím spomenúť kuriča a školníka, Michala Krendžeľáka, ktorý svoju prácu vykonával veľmi svedomito. Bol to dobrý a pracovitý človek. Raz nás navštívil aj novinár a spisovateľ Slavo Kalný, ktorý napísal knihu „Kde líšky dávajú dobrú noc.“ Mapoval život v takýchto obciach a v knihe spomenul aj nášho kuriča. Páčili sa mu parkety v triedach, lebo ujo Krendžeľák ich udržiaval v čistote. Také krásne parkety nemali nikde v našom okrese a to vtedy v škole bolo 182 detí.
Spomeniem aj jednu úsmevnú príhodu. Bola prestávka, na chodbe v prvej rannej smene asi 90 detí a naraz všetci stíchli. V zborovni sa objavil vysoký chlap, čierne nohavice, dlhý zimný kabát, na hlave baranica. Pozdravil, spýtal sa na riaditeľa. My všetci sme si mysleli, že je to inšpektor. Z riaditeľne vyšiel riaditeľ. Zhodou okolnosti tam bola aj jeho žena a keď zbadala tú vysokú postavu, zvolala: „Miško, a ty tu čo robíš?“ Vyšlo najavo, že je to nový učiteľ. Ako sme sa neskôr dozvedeli, keď kráčal Sulínom, ľudia si mysleli, že je to farár, deti na chodbe, že je to lekár a my učitelia, že je to inšpektor. Bol to nový učiteľ Michal Filičko zo Šarišského Jastrabia, ktorý neskôr pracoval na ONV v Starej Ľubovni ako referent pre cigánske/rómske/ otázky.
