Ľudový odev
Aj keď v Sulíne neboli ľudia bohatí, napriek tomu tu existovala určitá majetková diferenciácia, ktorá sa prejavila najmä v ženskom odeve. Bohatšie ženy si mohli dovoliť kúpiť kožuch, čižmy či poltopánky, viac zamatu, brokátu alebo saténu.
Najspodnejšou časťou ženského odevu je košeľa s dlhým plátenným stanom po kolená a s krátkymi naberanými rukávmi z bavlneného plátna. Okolo šije je priliehavá, ozdobená tkaným červeným lemom (obšivočkou). Rukáv siahal po lakeť, v dolnej časti bol nazbieraný, zdobený drobnou farebnou výšivkou a ukončený čipkovým volánikom. Košeľa plnila aj funkciu spodnej bielizne. Na košeľu si žena obliekala spodnú sukňu (podovok) pôvodne z plátna, neskôr z bielej bavlny.
Vrchným odevom bol živôtik (brušľak). Šili si ho z pestrých kvetovaných materiálov – predovšetkým z kašmíru (šafolu), ale aj zamatu a saténu. Má podšívku, prilieha k drieku a dĺžkou siaha len pod prsia. Je zdobený našívanými farebnými krepinkami a na okrajoch po celom obvode so zúbkami z jemného súkna (anglie) červenej, zelenej a čiernej farby.
Vrchnú sukňu nazývali kabat, pôvodne bola ušitá z modrotlače s drobnými vzormi. Modrotlač nazývali ľubovenské povotno, pretože modrotlačiarenská dielňa v Starej Ľubovni zásobovala materiálom celé široké okolie. Neskôr na šitie sukní používali aj kartúny, štofy a brokáty. Strih sukne je veľmi zaujímavý. Má široký pás (obšivku), okolo bokov je drobno na nitku zberaná – vrapovaná. Od bokov je skladaná na 5 cm široké voľné sklady, nad spodným okrajom má ešte vodorovné zámiky a farebné strojové štepovanie. Na spodnom okraji z rubovej strany je našitý 10 cm široký červený pás (listof), z ktorého na lícnu stranu vyčnieva červená paspulka. Plátno červenej farby malo na tomto mieste ochrannú funkciu. Začiatkom 20. storočia sa používali dlhšie sukne, v medzivojnovom období ich začali skracovať po kolená aj vyššie.
Prednú časť sukne, ktorá bola často z podradnejšieho materiálu, prekrývali zásterou (fartuchom). Na ušitie zástery používali tmavšie materiály - glot, taft, satén a na čierno zafarbené bavlnené plátno. Zásteru šili z jednej šírky materiálu. Strihovo je rovnaká so sukňou, je však kratšia, prikrýva iba prednú časť a nesiaha na boky. K pásu sa uväzuje širokými stuhami, vpredu na mašľu a konce visia po spodný okraj zástery.
V nepriaznivom počasí si ženy obliekali krátke kabátiky s podšívkou (vizitky) z modrotlače, zamatu, barchetu. Okolo krku a drieku bol kabátik priliehavý, strihom podobný živôtiku, vzadu uprostred pásu ukončený vejárikom (dupkou). Po obvode na okrajoch, okolo šije a na spodnom okraji rukávov je kabátik zdobený našívanými úzkymi farebnými stužkami. Obdobou boli novšie blúzky zo svetlejších materiálov bez podšívky, ktoré v lete nahradzovali košele a živôtiky. V zime ženy používali krátke kožuchy z ovčej kožušiny bielej farby zdobené bielymi a farebnými irchovými aplikáciami. V letnom období sa chodilo na boso. K tradičnej ženskej obuvi patrili z hovädzej kože krpce, súkenné papuče (čaboty). Zhotovoval ich miestny výrobca Pavol Olekšák. Nohy omotávali do plátenných onúc. Bohatšie ženy si mohli kúpiť na jarmokoch v Starej Ľubovni čižmy (skyrni). Staršie ženy si kupovali obuv z tmavého filcu (filcki). Neskôr pribudli v obchodoch kupované čierne poltopánky a na nohy navliekali bavlnené pančuchy rôznej farby (štremfli).
Ku doplnkom ženského odevu patrili šatky na hlavu (chustki – šafolki, tibetki, hatlaski), tiež brošne a korálky. V tejto obci sa k slávnostnému odevu používali aj veľké tibetové šatky so strapcami, ktoré ženy nosili prekrížené cez ramená a uviazané vzadu v páse. Trojuholník šatky bol schovaný pod živôtikom, iba dlhé strapce na ramenách a v páse boli vytiahnuté vonku. Okolo šije nosili ešte biele malé šatky zapnuté brošňou a korálky striebornej farby (pačurky). Vydatá žena musela mať na hlave čepiec. Bol vyhotovený z čierno- -bielej háčkovanej sieťoviny, vpredu okolo tváre zdobený tuho naškrobeným bielym kolieskovým okrajom, ktorý bol uprostred čela ukončený dohora otočeným špicom. Pod čepcom po obvode čela mala žena ešte čiernu zamatovú stužku (baršanik). Pod čepiec si upravovala vlasy do účesu, ktorý nazývali kont. Žena, ktorá si nemohla dovoliť kožuch, nosila v zime cez ramená veľkú vlnenú šatku (vovňanku). Menšie vlnené šatky používali aj na hlavu. Mladé dievčatá si česali vlasy dozadu na hladko a splietali do jedného vrkoča, ktorý bol ozdobený farebnými stuhami. Pracovný odev sa od sviatočného zložením súčiastok veľmi neodlišoval. Bol ušitý z lacnejších materiálov.
Obradový odev
Odev mladuchy na sobáš bol prevažne bielej farby. Na hlave mala nevesta partu – perlový oblúčik, ktorý upevňovali vpredu okolo hlavy, a dienko s farebnými stuhami, ktoré priväzovali na uzol vlasov dozadu. Stuhy viseli po spodný okraj sukne. Takto sa obliekali dievky aj na veľkonočné sviatky (velikdeň). K obradovému svadobnému odevu patrila tkaná biela plachta s červenými koncami (polka). Zosnulú ženu podľa veku obliekali do slávnostného odevu tmavších farieb, dievku obliekali ako mladuchu.
Tradičný odev sa tu používal do 2. svetovej vojny. Jednotlivé odevné súčiastky, hlavne ženské sukne, používajú ženy staršej generácie do súčasnosti.
Mužský odev.
Pozostával z ľanovej košele – bez goliera s dlhým rukávom ukončeným tkanou červenou manžetou. Mladším typom bola košeľa s golierom, ušitá z domáceho plátna podľa strihu mestskej košele. Letné nohavice sa šili z bieleho ľanového plátna. Nohavice na zimu šili z domácky vyrobeného, výlučne bieleho súkna (postavu) a nazývali ich (chovošňi). Do bočných švov chološní sa všíval úzky pásik čierneho jemného továrenského súkna (anglie). Súčasťou vrchného mužského odevu bola vesta bez rukávov (brušľak). Na jej ušitie používali kupované jemné súkno tmavomodrej farby. Vestu podšívali plátnom. Bola zdobená kovovými guľkovými gombíkmi zlatej farby a pásikmi červenej anglie. V zimnom období si chránili telo pred chladom súkennou bielou halenou. Nemala golier, vpredu bez gombíkov s dlhými rukávmi. Okolo šije a rukávov bola jemne zdobená červenou angliou. Dĺžkou siahala až na boky. V spodnej polovici dĺžky boli do bočných švov vložené kliny. Nazývali ju huňa s kryvami.
V zime sa nosila aj kožušinová vesta z ovčej barančiny (serdak). Švy boli prekryté pásikmi farebnej irchy. Mužské a ženské kožuchy a kožušinové vesty pochádzajú z dielní ľubovnianskych kožušníkov. Bačovia, pastieri, furmani používali v zime dlhú chlpatú gubu (čuhu) svetlej alebo tmavej farby vyhotovenú z ovčej česanej vlny. Mala pelerínový strih, bola dlhá po členky a podšitá plátnom. Hlavu si v zime pokrývali barančinovou čiapkou, v lete čiernym klobúčikom s úzkou strieškou (kapeľuškom). Na nohy si obúvali kožené krpce, čižmy a neskôr kupované baganče. Tradičný mužský ľudový odev začal pomaly zanikať pod vplyvom mestského odevu už v medzivojnovom období.
Detský odev
Oblečenie detí v minulosti bolo veľmi jednoduché. Prvé mesiace života dieťaťu obliekali plátennú košieľku s dlhými rukávmi a zabalili ho do perinky. Hlavičku mu chránili čepčekom, plienky vystrihovali zo starých košieľ. Keď sa dieťa začalo stavať na nožičky, ušila mu matka šatôčky (viganček), rovnaké pre chlapčeka a dievčatko. Na nohách mali deti papučky zo súkna. Od piatich rokov im začali šiť rovnaké odevné súčiastky ako pre dospelých.
O odev sa veľmi starali, pretože bol drahý a neraz musel vydržať po celý život. U žien sa často sviatočný odev dedil z pokolenia na pokolenie. Odkladali si ho v drevenej truhlici (kasta na vachi). Bola súčasťou výbavy každej mladej nevesty. Truhly s odevom boli umiestnené v izbe alebo v komore. Oblečenie si prali v kotle tak, že ho vrstvili s popolom a zalievali horúcou vodou. Naplnený kotol nechali niekoľko hodín odstáť. Popol z bukového dreva s horúcou vodou vytvoril lúh, ktorý odev bielil. Po vybratí z lúhu ho preplachovali na potoku. Mydlo a pracie prostriedky sa začali používať až po 2. svetovej vojne.
